Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica

“Veselosti minulosti”

dance performance

‘Merriments of the Past’

  • Premiere: 18/05/2012, Divadlo Štúdio tanca, Banská Bystrica, Slovakia
  • Choreographer: Milan Tomášik
  • Assistant of choreographer: Gyula Cserepes
  • Music: Katarína Máliková
  • Lights: Ján Čief
  • Costumes: Marek Gašpar Šafárik
  • Interpretation: artistic ensemble of Štúdio tanca Dance Theatre, Tibor Trulík, Lenka Rajchmanová, Marie Knapová, Jakub Jeňo, Denisa Benčaťová a.h.
  • Photographer: Vladimír Veverka

Music realization:
1st violin: Andrej Turčin
2nd violin: Veronika Turčinová
cross flute: Katarína Lepková
song,vocals, fipple flutes and catcalls, percussions, piano, clavicembalo and syntetizator: Katarína Máliková

  • Composed and recorded: Katarína Máliková
  • Mix and mastering: Dušan Ivan

Two worlds, which have been associated in the past and reconstruction of knock contemporary dance, but dominated in both lattie dynamics and zest of dancing.

Impuls of performance is inspired by the English Renaissance dances of 17th century Parson´s Farewell. John Playford, the English composer, publisher and book-binderfrom London, in the 1651 he published a book called The Dancing Master. The book contains records of 105th English dances with melodies and dance figures between which is also inscribed Parson’s Farewell.

The original choreography Parson’s Farewell is very particularly interesting in terms of a premeditatedly space structure and in performance Joy of the past has become a central theme of the first part. In the second key part of the original dance in a natural transition into is the position of getting a search of diverse variations on the original version. Elements, that the combine the original and the new version of dance Parson’s Farewell is the spatial dynamics and the zest of dancing.

Sudden strike past
dig into the future.
knock but I would not want
But yes, I just wanted to.
Two worlds come together,
stand together delicately.
Start from the beginning.

Touring Schedule
18th of May 2012 – PREMIERE, DIVADLO ŠTÚDIO TANCA, Banská Bystrica, Slovakia
30th of May 2012 – DST*
20th of June 2012 – DST
30th of June 2012 – festival DOTYKY A SPOJENIA, Martin, Slovakia
12th of September 2012 – DST
07th of November 2012 – DST
03rd of December 2012 – Základná umelecká škola, Sabinov, Slovakia
05th of December 2012 – DST
06th of December 2012 – Mestské divadlo Levoča, Slovakia
23rd of January 2013 – DST
20th of February 2013 – DST
13th of March 2013 – DST
15th of May 2013 – Divadlo Toursky, Marseille, France
27th of September 2013 – DST
27th of November 2013 – DST
14th of December 2013 – Teatro Federico García Lorca, Madrid, Spain
19th of February 2014 – DST
23rd of April 2014 – DST
05th of May 2014 – Kunsthalle Košice, Slovakia
06th of June 2014 – DST
09th of June 2014 – festival Eurokontext, SND Bratislava, Slovakia
17th of June 2014 – DST
20th of July 2014 dance & non-verbal theater festival San Vincenti, Croatia

* Štúdio tanca dance theater, Banská Bystrica, Slovakia


 

Tanečná podoba veselostí minulosti

Divadlo Štúdio tanca v Banskej Bystrici uviedlo v nových priestoroch už tretiu premiéru s názvom Veselosti minulosti.

Súčasný tanec má rôzne prejavy a podoby. Najnovšia premiéra v Banskej Bystrici bola pre nezorientovaného diváka asi prekvapením. Hodinové predstavenie Veselosti minulosti v choreografii Milana Tomášika, pôsobiaceho v Belgicku,  sa začalo netradične.

Ľudské telá sa šmýkali po chrbte a údermi rôznych častí tela vytvorili zvukovo efektný polyrytmický úvod. Bizarné obrázky v dynamike pohybov umocnila aj intenzita reprodukovanej hudby. Skladateľka Katarína Máliková ju poskladala z atmosféry veselosti aj minulosti, z hudobných klastrov, minimalistických postupov, štylizovanej renesancie, v kombinácii s ľudským aj inštrumentálnym jedno–, dvoj– a viachlasom.

Kumulovaná súčasnosť a história mala niekoľko tanečných blokov. Anglický rozlúčkový tanec „pána Parsona“ (Parson’s Farewell) zo zbierky Johna Playforda The Dancing Master (1651) bol témou párového tanca. Priestorové kolektívne variácie boli jeho kreatívnou modifikáciou v kombinácii so súčasnými tanečnými premenami v podobe ticha, dýchania a spomienok. Päť tanečníkov v bielych kostýmoch Mareka Šafárika sprítomnilo krehkú poéziu lásky, zamilovania aj milovania. Pohybová agresivita bola transformovanou  neláskou a tance mali príchuť  inonárodných i folklórnych  prvkov.

Netanečnou zmenou boli ticho a tma v hľadisku, ako aj využitie nejaviskového priestoru priamo pod nohami divákov. Pohyb tanečníka dal do pohybu sediacu divácku masu a jej prejavy boli odrazom aktívneho prežívania aktuálnej sekvencie. Inou variáciou bol dych tanečníka v kombinácii s jeho pulzujúcou frekvenciou a dosahom na tanečný výkon. Veselosti minulosti sú  ukážkou tímovo profesionálne zvládnutej dvojtémy. Pre súbor bola vtipnou a hravou konfrontáciou uchopenia tancujúcej príležitosti. Všetko sa pritom realizuje v aktuálnom čase a za podmienok, ktoré dlhodobo profiluje dominantná osobnosť divadla a jeho riaditeľka Zuzana Hájková.

Dokladom ambicióznosti celého umeleckého kolektívu je pohľad na programovú skladbu s preferenciou pôvodnej tvorby. Konfrontačný priestor prinášajú a vytvárajú aj bývalí tanečníci divadla,  pôsobiaci najmä v zahraničných tanečných súboroch.

piatok 1. 6. 2012 15:00 | Mária Glocková
Čítajte viac: http://kultura.sme.sk/c/6400812/tanecna-podoba-veselosti-minulosti.html


 

TOMÁŠIKOVE TANEČNÉ ETUDY Z „MINULOSTI“

Katarína Máliková – Milan Tomášik: VESELOSTI MINULOSTI

Autor: Peter Maťo

Divadlo Štúdio tanca Banská Bystrica | 18. 05. 2012

Veselé tanečné etudy v jednej časti
Hudba Katarína Máliková
Kostýmová výprava Marek Gašpar Šafárik
Svetelný dizajn Ján Čief
Asistent choreografa Gyula Cserepes
Choreografia Milan Tomášik
Tancujú: Denisa Benčaťová, Miroslava Peterská, Lenka Rajchmanová, Tibor Trulík a Michal Štefkovič.

Premiéra 18. mája 2012, Divadlo Štúdio tanca Banská Bystrica

Návraty k renesančnému výtvarnému umeniu a tancu nemusia byť vždy spojené s tradičnými výrazovými prostriedkami, ako sú dobové kostýmy, párové pózy, či živé zoskupenia súborov, hrajúcich starú hudbu. V inscenácii Veselosti minulosti ich nahradila reprodukovaná hudobná kompozícia Kataríny Málikovej, plasticky a dynamicky znejúca v prázdnom „svetelnom“ javiskovom priestore choreografa Milana Tomášika. Choreografický vtip, hravá zmysluplná – (ne)naivná – jednoduchosť v kontraste s fyzicko-tanečnými postmodernými dramatickými trhlinami a hudobná kompozícia neilustrujúcich rôznorodých dobových nástrojov vrátane ľudského hlasu – to boli umelecké výrazové prostriedky, s ktorými autori narábali zručne.

Fragmentárne tanečno-fyzické obrazové etudy Tomášik vrstvil rôznorodo plasticky, využívajúc predovšetkým interpretačný materiál komorného bystrického divadla. Choreograf pochopil, že ak sa má jeho koncepcia naplniť, mal by dômyselnejšie viesť a pedagogicky usmerniť tanečníkov, ktorí sa stali jeho hlavným javiskovo-výrazovým materiálom. Nielen „vedieť“, ako stavať fyzicko-tanečné etudy, ale i dokázať prostredníctvom skúšobného procesu preniesť celú svoju pozornosť „iba“ na interpretačný výkon tak, aby v prvom rade zaujal svojou divadelno-tanečnou neopakovateľnosťou. Tomášik vzácne prebudil vo svojich interpretoch chuť profesionálne pracovať a popasovať sa s javiskovými kategóriami, ako sú sústredenie na celok a „na tesno“ tancujúci partneri.

Najzrozumiteľnejšie tlmočila Tomášikov rukopis ústredná trojica tanečníkov. Zrelá Denisa Benčaťová zaujala svojou sošnou „pevnosťou“ a zároveň introvertnou sondou do ženského zraniteľného vnútra. Staccatovo ostré pohybové vrstvy (choreografov charakteristický výrazový prostriedok) tvarovala s jej typickou ženskou zemitosťou hlavne v zložitých fyzicko-pohybových partnerských prepojeniach. Dievčenskou naivnou a ostrou melodramatickosťou zaujala Lenka Rajchmanová. Jej duet s Tiborom Trulíkom, vyjadrujúci vyhranené fyzické odmietanie násilnej mužskej naliehavosti, odhalil interpretačné rezervy tanečníčky. Ich násilné žensko-mužské prekárania v rôznych choreografických kompozíciách, kde ruky sa stali nohami a nohy rukami, patrili k najkreatívnejším okamihom celého päťdesiatminútového večera. Trulíkov brilantný herecko-pohybový – čapášový  neurotický monológ pod dramaticky podsvieteným hľadiskom divadla v sále Štúdia tanca  akoby načas zastavil inscenačný tvar.

Hlavnou choreografovou témou sa stala zem, čiže javisková podlaha, do ktorej pohybujúci sa ľudia dupali nohami a udierali rukami, akoby sa chceli odlepiť od svojej človečej hmoty. Akoby chceli vzlietnuť. A keď sa im už konečne podarilo odlepiť sa od zeme a tela, tak tancovali bezhlavo hravo, s veľkou dávkou radosti a neutíchajúcej, mierne depresívno-agresívnej nostalgie.

K silným emocionálnym tanečno-javiskovým etudám patrili obrazy, v ktorých mohol choreograf naplno pracovať s dynamikou jednotlivých zvukovo-pohybových rytmov bez hudobného sprievodu. Tajomná žena na podstavci, pohybujúca sa na mužských „krkoch“, pripomínala výtvarný obraz hrnčiarskeho kruhu, na ktorom umelec zhmotnil svoj vysnívaný artefakt.

Tomášik sa nestaral o dejovú líniu jednotlivých javiskových postáv. A urobil dobre. Svoje dramaturgicky jasne koncipované fragmentárne dobové obrazy vrstvil tak, aby vytvárali rôznorodé emocionálne plochy. Strach, ťažkopádnosť, vtip, sexualita, násilie, prostá hravosť, naivita, neuróza, ľahká depresia a množstvo iných kľúčových pocitov sa stali pre choreografa dejovou niťou a nástrojom, ako sa podeliť so svojou životnou empíriou umelca putujúceho a tancujúceho v „cudzom“ svete.

Vnútorne krehká a zároveň silná chlapčenská emocionalita oprostená od zbytočných zaužívaných mužských klišé „postupov“, vtipná hravosť na hrane insitného umenia, prirodzená hĺbavosť s istou dávkou nostalgie sa stali charakteristickými tanečnými znakmi choreografových etúd „z minulosti“, ktorými sa Tomášik vrátil do prostredia, ktoré formovalo jeho umelecké hľadanie. Jeho vtipné použitie tvaroslovia anglického renesančného tanca na javisku stredoslovenskej metropoly bolo jednoznačným umeleckým prínosom.

V mnohých choreografických vrstvách pripomínali aj slovenský ľudový tanec, vďaka ktorému hravé tanečné etudy voňali pokornou úprimnosťou umelca schopného s nadhľadom pochopiť, reflektovať a aktuálne charakterizovať význam spojenia „náš“ región.

Peter Maťo

publikované 14. 6. 2012, www.theater.sk